Mysli si čo chceš - časť 22.

28. května 2012 v 22:34 | Petranka |  Mysli si čo chceš
No, snažila som sa :) Komentujtéé, či sa páči.

Z pohľadu Lízy ::

Uff. Tak dnes večer mám to rande (ak sa to tak dá nazvať, a podľa Julky dá) s Liamom. Pri London Eye. Síce som tam už bola, ale to nevadí. VeĎ je tam krásne.
Rozmýšľala som, čo si oblečiem. Zas a znova tá istá dilema. Hm. Večer možno bude zima. Ale aj tak, vezmem si kraťasy, tielko, botasky ... a sveter. Aby sa nepovedalo :D
"Kedy ideš?" opýtala sa ma Barča, ktorá ležala na posteli a čítala knihu.
"Za hoďku. Musím si ešte spraviť make up, vlasy .. Dúfam, že to stihnem."
Vyprskla smiechom.
Rozhodla som sa, že si make up nebudem robiť nejaký ťaživý. STačí len maskara, rúž, púder. A líčka. keď som si maľovala oči, do izby sa vrútila Julka. Vysmiata, blonďavé vlasy jej lietali na všetky strany.
"Čo sa deje?" spýtala som sa jej.
"Lucas mi zavolal... Ideme von," odpovedala hanblivo.
"Ale čo?!" vrhla na ňu pohľad Barbara. Pri pohľade na ňu si len trpiteľsky vzdychla , postavila sa a pobrala sa k Julkinej skrini.
"Tu máš. Poďakujem ši neskôr," podala jej letné šaty, bielo modré. A k tomu dlhý pletený biely sveter. Kúpili sme ho vo výpredajoch, asi pred rokom.
Vlasy som si zaplietla na jednu stranu, obula sa a pomaly vyšla z izby. Julka išla so mnou.
"A kam to vlastne idete?"
"Ku rieke, prechádzať sa."
"Ó, to je pekné," povedala som. No, JE to pekné.
Vyšli sme z intráku a každá sme sa vydali iným smerom. Objali sme sa, zašepkali Veľa šťastia a išli sme.


Ku London Eye som sa dostala niečo po siedmej. Obzerala som sa, a Liama som uvidela stáť pri stánku na cukrovú vatu. Podišla som ku nemu a usmiala som sa.
"Ahoj," pozrel na mňa a podal mi jednu vatu. Obrovská lepkavá a nechutne sladká masa cukru. Mňam.
"Ďakujem," povedala som.
Prechádzali sme sa popri London Eye, zastavili na neďalekých kolotočoch. Chcela som ísť na horskú dráhu, ale odmietol. Že sa bojí výšok. Tak ma zobral na húsenkovú dráhu - s malými deťmi. Neskutočne sme sa smiali, ako na nás tie deti pozerali. Vystrašene a čudovali sa, čo tu takí veľkí robia.
Nakoniec sme išli London Eye, úplne hore. Bolo to nádherné. Výhľad na nočný Londýn, svetlá a všetky tie zvuky, strašne krásne. Zhlboka som dýchala a pozerali sme sa na tú nádheru.
Liam, sediaci oproti mne, sa naraz pozrel na mňa. Nahol sa, pozrel mi do očí, a povedal : "Musím to urobiť." Pozrela som sa mu do očí, ako vytrvalo mi hľadel to tých mojich. Uškrnul sa a potom sa jeho pery dotkli mojich.

Z pohľadu Julky ::

Nervózne som kráčala ku rieke. Povedal, že ma počká na začiatku, a tak aj bolo. Stál pri turistických obchodíkoch. Podišla som bližšie, a keď ma uvidel, s úsmevom išiel ku mne.
"Taký som rád, že si prišla," povedal a objal ma. Ako voňal... ach.
"Jasné, v pohode. VEľmi rada," začala som splietať voloviny.
"Ako ide škola?" opýtal sa.
"Výborne. Takmer samé jedničky," pochválila som sa.
"Takže nielen krásna, ale aj múdra!!" zvolal. Plesla som ho po ruke.
"Ale no."
Rozprávali sme sa o všeličom možnom. Dokonca prišla reč aj na šport. Som športová fanúšička, je to na mne vidieť :D Rada hrám volejbal, futbal, basketbal a také tie veci. A pozerám hokej. Do tohto som absolútne zažraná.
"Pozeráš hokej?" skočila som mu do reči, práve keď rozprával o nejakom jeho obľúbenom golfistovi. Nemala som ani tušenie, o čom to točí.
"No, áno. NHL, sem tam priateľské záapasy."
"A slovenský tím poznáš?" kukla som na ňho.
"Ehm, ani nie."
Tak som sa pustila do rozprávania. Hovorila som aspoň 20 minút, o našom brankárovi, obrancoch a útočníkoch, mojich obľúbených (Marcelka, Tomi-jeden aj druhý, keď nie tretí), kapitánovi - Chárovi. Vymenovala som mu, v koľkých zápasoch a s kým sme prehrali a vyhrali na MS, že sme vyhrali zlatú medailu, aj striebornú a brondzovú. Počúval ma veľmi pozorne. A potom som si spomenula, že dnes hráme finále !!!
"Dokelu !! Koľko je hodín?" opýtala som sa rýchlo. Možno už vieme, kto vyhral.
"Bude desať." Plus jedna, to je jedenásť ... Mali by to už vedieť.
A vzápätí mi prišla SMS - od mamky : Zlatko, máme striebro. 6:2.
A začala som kričať.
"Máme striebro, prehrali sme !! Bože, sme druhí !! Strašne sa teším!!"
"Čo?" opýtal sa nechápavo Lucas. Chápala som ho, ako to muselo vyzerať.
"Hrali sme s Rusmi o prvé miesto. Prehrali sme, no aj tak ! Sme najlepší.. ÁNO !!!" zakričala som na polovicu mosta.
Vtom ma chytil a pobozkal.



Lucas -.-
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Juliana Juliana | 29. května 2012 v 20:01 | Reagovat

Marcelka :DDD to podľa mňa nepochopí veľa ľudí ;) .. ale konečne :)

2 michaela michaela | 31. května 2012 v 18:22 | Reagovat

jeejooo :) to je krasna cast :)rychlo dalsiu :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama